Dnes je 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu. Ja by som ho premenovala na DEŇ NÁRODNÉHO SKLAMANIA. Mne osobne sa tento deň začal priam symbolicky – príchodom policajtov. Nie, nič zlé som neurobila, len sa mi zapol v garáži alarm. Dom stojí trochu bokom a v dnešných časoch „demokracie“ by som to bez ochrany neriskla. Tak som si nevdojak zaspomínala, ako som chodievala počas štúdia na PrF UK v Bratislave vlakom na víkendy a bez pocitu strachu som sama išla zo stanice cez celé mesto aj po polnoci. Zaspomínala som si aj na to, akí sme boli vtedy, pred viac ako 20 rokmi (hrozné ako rýchlo tie roky letia) nadšení, ako sme sa tešili, že sa všetko zmení k lepšiemu. Mrzli sme na námestiach, sledovali TV, žili sme v očakávaní.
Zmeny sa diali. Pravda tie podstatné nie tak rýchlo a viditeľne, ale diali sa tak ako to bolo naplánované. To ale masy na námestiach nevedeli a vlastne ani nemali šancu sa dozvedieť. Je to ako keď pozorujete mozaiku. Ak ste blízko a sledujte len jej výrez, nevidíte celý obraz a preto ani nemôžete pochopiť jeho zmysel. Ak sa vzdialite, uvidíte celý obraz a mozaika vám dá zmysel, pochopíte obsah obrazu.
Zo vzdialenosti 23 rokov teraz vidno obraz zmien, ktoré sa udiali veľmi jasne, ale obraz nie je ten, o ktorom sme snívali na námestiach a mnohí idealisti aj mnohé roky po „nežnej „.
Nechcem písať o všetkom, čo sa zmenilo k horšiemu, o tom, aké sú každodenné problémy ľudí. To by som len opakovala to, čo sami viete a žijete.
Chcem písať o tom, prečo je to tak, lebo mnohí si ani dnes neuvedomujú, čo je príčina väčšiny problémov dnešného Slovenska.
Hlavný problém je podľa mňa v tom, že parafrázujúc názov skvelého románu J. M. Simmela, Láska je len slovo, dnes vo svete a aj na Slovensku platí, že DEMOKRACIA JE LEN SLOVO .
Demokracia je vláda ľudu. Ale ľud u nás nevládne. Slovensko dnes patrí doslova niekoľkým rodinám. Ja ich odhadujem na 6 až 7. To sú skutoční MAJITELIA SLOVENSKA, ktoré ovládajú prostredníctvom „svojich“ politických strán. Mnohí z nich sú potomkovia bývalých socialistických papalášov, ktorí v čase, keď sme my stáli na námestiach, už dopredu vedeli celý scenár a pripravovali sa na transformáciu zo socialistov na kapitalistov. Naozaj sa potvrdilo, že vedieť, znamená mať náskok.
A ich náskok je obrovský a stále sa zväčšuje. Oni žijú úplne v inom svete. Svete zbohatlíkov, ktorí svoje majetky nenadobúdali generáciami a tvrdou prácou, ale za niekoľko rokov prostredníctvom predajných politikov. Tí však so sebou predávali aj všetkých ostatných – celé Slovensko.
To, čo sa zdá ako ich výhoda, však môže byť príčina ich konca. Mám na mysli ten stále sa zväčšujúci „náskok“, alebo lepšie zväčšujúce sa až priepastné rozdiely v spoločnosti, ktoré budú zvyšovať sociálne napätie.
Nie je predsa ďalej možné, aby 95 % majetku bolo v rukách 5 % ľudí a 95 % žilo z 5 %! Nespravodlivé rozdeľovanie spoločnosťou vyprodukovaného majetku musí zákonite viesť k hľadaniu takých modelov jej ďalšieho fungovania, ktoré bude založené na SPRAVODLIVOSTI pre väčšinu, spravodlivosti pre NÁROD .
Preto by sme si mali pripomínať aj dnešný deň, lebo len keď sa pozrieme pravde do očí a budeme vedieť, čo chceme a čo nie, budeme vedieť to uskutočniť, ale tentokrát, bez falošných prorokov. Sklamanie je v živote užitočné vtedy, ak sa z neho dokážeme poučiť.
Možno raz si budeme 17. november pripomínať ako Deň národného poučenia a nádeje .