Dnes si pripomíname výročie príchodu vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa.
Zámerne som nepoužila výraz okupácia, ani vpád, pretože vojska ZSSR, NDR,Maďarska a Bulharska tu prišli na pozvanie oficiálnych predstaviteľov štátu. Aby ma nikto neobviňoval z toho, že nadŕžam Rusom a pod., ako často počujem, dopredu chcem povedať, že ja som vtedy tie roky vnímala ako dieťa dôstojníka armády ČSSR. Môj otec vtedy nemal ešte ani 40 rokov, bol majorom a veliteľom posádky na Skalitom. Zobral vtedy prenosný vysielací voz a napojili sa na vysielanie Slovenského rozhlasu. Informovali a burcovali ľudí. Volalo sa to vtedy: Severné Slovensko vysiela.
V období normalizácie bol potom po zásluhe „odmenený“ – vyhodený z armády, vyhodený zo strany so šiestimi deťmi na krku. Otec zomrel už dávno, nedožil sa „demokratizačných zmien“ po ´89. Asi to tak bolo lepšie, neviem či by dokázal pochopiť, že dnes deti bývalých eštebákov a nomenklatúrnych kádrov sedia vo vláde, zastupujú nás v európskom parlamente, alebo sa z nich stali oligarchovia, majitelia Slovenska, ktoré ovládajú cez politické figúrky. A ja som aj po 89 nebola asi v tom správnom prúde v politike – nacionalista, pre niekoho pomaly extrémista, nepriateľ štátu. Asi je to dedičné, ísť aj proti prúdu, proti stádu, za Slovensko …nevzdychám! Meniť sa nebudem.
Anna Belousovová
Predsedníčka strany Národ a Spravodlivosť (NaS)